Neviem to pochopiť. Postavia, respektíve položia, pred vás cudzieho človeka, nasáčkujú vám ho do bytu a on zmení celý váš doterajší život, pričom vás nenechá spať a vycucne z vás všetok vápnik aj energiu. Ešte ani neviete akej je povahy, len tušíte, že je vám asi podobný – hlučný a tvrdohlavý. Poznáte ho len pár mesiacov, nevie sám jesť, ísť na záchod, nevie chodiť ani hovoriť. A napriek tomu vás zaplavujú také šialené pocity, že ich nedokážete slovami opísať. pokračovanie článku
Edovi idú zuby. Strašne sa pritom trápi, chúďatko moje. Má polroka preč a vo vrecku prvý diplom z plávania. Keď s ním bol plávať tatino, skočil mu z dosky po hlave rovno do vody. Bez mihnutia oka. Keď ho otec jedným ťahom vylovil, Edo fičal ďalej dúfajúc, že jeho výkon každý zaregistroval.
Najnovšie presedlal do šporťáku. Razom je dobre aj v kočíku. Sedí v ňom jak päť peňazí a okukuje svet. Len nech ma Boh chráni, aby som na chvíľu poľavila v chôdzi.
Relaxuje ležiac na boku a trieska okolo seba hračkami. Čím väčší hurhaj tým lepšie. Čím vyššie ho vyhadzujem, tým väčšia sranda. Rehoce sa, keď niekto píše na starom písacom stroji.
Už nejaký ten piatok papá zeleninu, ovocie a mäso a dvíha sa na nohy. Štvornožkovať? Načo. Rovno chodiť.
Keby prespal celú noc, bol by dokonalý. Ale dokonalosť je predsa nudná. Keby bol čo len trochu menej akčný, ani by to nebol on. Máme veselé, spoločenské dieťa. Je úžasný. Se vším všudy.
Leto končí. Rána sú už chladné.
Mesto sa ale zobúdza ako každý iný deň. Hviezdoslav stále sedí na bobku a píše perom. Ozajstným perom.
Lekárka tvrdí, že už možem mať aj druhé dieťa. Vraj osprostieť stačí raz za život.
To prvé doma asistuje otcovi pri raňajkách, kým ja sa prechádzam ranným oparom rannej Bratislavy. Obchody otvárajú prevádzky, kaviarne vyťahujú stoly. S úsmevom na tvári, bezkofeinové latte v ruke. Je horké, melta s mliekom chutí ináč.
Zachvíľu doma výmena stráží. Krásny deň pred nami.
Podľa jedného z Murphyho zákonov sa "vedľajší rad vždy pohybuje rýchlejšie", podľa mňa zase "vedľajší kočík nereve".
Plán užívať si materskú, veď je to dovolenka, (?!) je jedna vec a realita je vec druhá. pokračovanie článku
Leží v sede v lehátku pod hrkotajúcimi hračkami, každú chvíľu mu vypadne dudlík a spustí rev. Očervenie bleskurýchle, a keď ho nechám chvíľu čakať vytlačí aj zo dve slzy. Na čele ma natretú bielu gebuzínu, plešatie smerom od predu dozadu a vyvaľuje oči. Cez deň ich zavrie málokedy a ešte pred pár dňami ich dokázal držať otvorené aj do jednej v noci. Bol jediný v rodine. Rodičia naňho dávali pozor polospiaci.
Má šesť týždňov, štyri kilá a tenké nožky s priveľkými chodidlami. Po mame. pokračovanie článku
Programovo sa nastaviť na dobrú náladu je nadľudský výkon. Zvlášť v prípade, keď vaše dieťa nie a nie prísť na tento svet. Začnete sa zamýšľať nad tým, že to určite máte na svedomí. Po prvé, príliš veľa jete a kto by chcel prísť o taký luxus. Po druhé, príliš veľa nadávate na túto vládu, kto by s ňou teda chcel mať tú česť. Po tretie, sami nie vždy dodržujete termíny, tak čo vlastne chcete. pokračovanie článku
Konečne to naša milovaná triedna nejak zariadila a na poslednej diskotéke som tancovala s Marekom. Všetky sme boli doňho buchnuté. On bol na striedačku buchnutý snáď do každej z nás. Do mňa bol vtedy. V škole prírode v Krpáčove. Písali sme si lístočky a posieli si ich na špagáte z balkóna na balkón spolu s čokoládovým bonbónmi čo ostali po Vianociach. Sánkovali sme sa v jednych boboch a na súťaži o najlepší pár sme nakoniec prehrali, lebo sme nevedeli, že najbližšia zimná olympiáda bude v Albertville. Napísali sme kde bude letná, aby sme neboli za úplnych neznalcov športu, ale k víťazstvu nám to nepomohlo.
Tá posledná diskotéka bola splneným snom, lebo sme sa pri slaďáku normálne držali. Paže napnuté, že sme na seba ledva dočiahli, ale držali sme sa. Škoda, že tá diskoška trvala tak krátko a hrali tak málo slaďákov. Na druhý deň však bolo treba vyraziť domov už o šiestej ráno. Nikto nevedel prečo. pokračovanie článku
Na celom tehotenstve je stobodovo najlepšie to, že nemám krámy. Niektoré mamy čakateľky síce možno budú oponovať, že ešte lepšie sú pohyby bábätka, ale my tak ďaleko ešte nie sme.Končíme práve štvrtý mesiac a o pár dní sa prehupneme do piateho. Bábo ešte nekope. pokračovanie článku
„Zvalil sa na mna cely rok. Nevladzem sa ani pohnut. Ale kym nevyliezam z postele, nemam teplotu. Tentokrat ma moje telo donutilo lezat, ale je to vcelku prijemne.“ Táto esemeska mi dnes prišla od Elen. A to sa divím, že ju to jej 45-kilové telo nedonútilo ležať už aspoň desaťkrát počas toho roku, čo ju práve zavalil. Ja som vtedy tajne bojovala so spolucestujúcimi v kupé, aby sem tam nechali otvorené dvere a mohli sme všetci aspoň dýchať, keď už natiahnuť si nohy jednoducho nešlo. pokračovanie článku
Vystupujúc dnes pred domom z trolejbusu ma zozadu zasiahla horúca polievka. Mladá pankáčka v slamenom klobúku so sýto-červenými ústami ako z ruského filmu. Rádoby Lolita si v trolejbuse pochutnávala na čínskej instantnej polievke v umelohmotnom vandlíku a zaiste si pripadla nedbalo elegantná a strašne cool. Ja naozaj neviem ako, ale zrazu som mala ruku po lakeť v tom vandli a po chrbte mi stekala horúca instantná zmes. Dnes, celý deň mierne apatická, som sa ani nestihla rozčúliť. Len som sa začudovane dívala z okna ako Lolite polievka na zastávke ďalej náramne chutí, hoci sa v nej vykúpala moja celá, nemôžem povedať, že čistá ruka. Nuž, inú polievku nemala. pokračovanie článku
Keď je chlap agresívny a bije ženu, treba od neho odísť. Odísť, nikdy sa nevracať, zavrieť sa sebou navždy dvere. Easy. Problém nepríjemný, ale vyriešený. Jednoduché? Tak prečo potom pre niekoho nie je až také ľahké odísť a zavrieť navždy dvere? Prečo potom toľko žien naďalej v tichosti trpí a znáša doma bolesť? Prečo sa nechajú psychicky aj fyzicky týrať a neodídu? Je možné, že si medzičasom myslia, že ich život je normálny, že to tak chodí, a že za všetko vlastne môžu ony? pokračovanie článku
Sedím dnes ráno za počítačom, pracujem, a zrazu začujem zvonku zvuk motorovej píly. Otočím hlavu smerom k oknu, popred ktoré mi v tom momente, rovno pred očami, letí k zemi strom. Vybehla som na balkón, v župane a bosá a kričím čo sa deje. Dole vo dvore nastúpená čata chlapov ako hora, oháňajúc sa motorovými pílami, rúbajúc naše krásne staré smreky. pokračovanie článku
Skôr ako som sa stretla s talianskym šoférom Luigim, mala som šťastie na iného, na jeho presný opak. Spočiatku sa mi zdalo, že ma našiel anjel strážny a konečne vyšlo slnko. V Londýne totiž vládlo čisto londýnske počasie. Lenže nie je všetko zlato čo sa blyští, bárs by bolo zo Spojených Emirátov, ako napríklad môj šofér (inak samozrejme rodený Francúz). Ach jo, tak sme teda v Paríži. V mojom milovanom Paríži. Ale nemuseli sme byť. pokračovanie článku
Toho krásneho 15 ročného černocha som na anglickom "kontinente" jednoducho nemohla nechať. Do Francúzska ho musím dostať. Lenže mi to prekazilo všetky plány. Noo, plány.... to vám je taká improvizácia, že sa len ťažko dá plánovať. Áno, program je fixný, ale nikdy neviete čo sa prihodí. Najprv musíte zohnať šoféra a autobus. Zistíte, bleskurýchle, že "coach" neznamená len tréner, ale taktiež autobus. Zavolať do coach parku a zohnať z asi deväťdesiatich autobusov ten váš. Je tam na letisku taký minitelefónik, ktorý ale fakt funguje a tak zahlásite meno šoféra a on by sa mal za chvíľu zjaviť na rampe. Tak som sa rozbehla po mojich štyridsať detí a šup ho na rampu. Na rampe stáli štyri autobusy. Takže nakoniec si šofér našiel nás, lebo on predsa len vedel, že hľadá americké deti. pokračovanie článku
Prileteli do Londýna bolo ich štyridsať plus štyria učitelia, takzvaní "shepherds". Mali medzi pätnástym a osemnástym rokom života a boli z Ameriky. Teda z USA. Za tri týždne ich zase priletelo štyridsať a s nimi štyria "shepherds", tento krát do Atén, tiež boli z USA, ale mali medzi dvanástym a štrnástym rokom života, takzvaní "juniors". Moja úloha (v pozícii nazývanej "delegation manager") bola, previesť všetkých tých Američanov bez úhony naprieč Európou, z londýnskeho letiska na aténske a potom z aténskeho na londýnske. To všetko pomocou autobusu, metra, rýchlovlaku popod La Manche, autobusu, spacieho vlaku, lode, gondoly, lode, autobusu, lode (obrovskej) a zase autobusu a potom v opačnom poradí. Plus po vlastných nohách veľa, veľa kilometrov. Štyridsať tínedžerov a ich tlsté učiteľky tri týždne zo severu na juh a štyridsať detí a ich napodiv nie tlsté učiteľky tri týždne z juhu na sever. Namáhavá zábava nadovšetko. pokračovanie článku
Oblečená ako na lyžovačku, hlasivky som si vykričala do nemoty, kričala som čo to dalo. Na štadióne bola fantastická atmosféra, nebol úplne plný, ale prišlo celkom dosť ľudí, hoci pršalo. Naši dnes boli snáď aj o kúsok lepší. Dnes fakt boli. No nakoniec na MS idú Španieli. Gratulujeme! No a hor sa na kvalifikáciu na euro! A v utorok či stredu Artmedia! Do tohooo!
Hrajú nič moc a nakoniec to ešte všetko zvalia na rozhodcu, pomyslela som si v začiatku zápasu. Vinníka predsa treba nájsť čím skôr, no nie? Lenže akonáhle ten rozhodca odpískal žltú kartu už neviem komu, tesne pred šestnástkou, hoci náš sa Španiela ani len nedotkol, začala som sa hnevať aj ja, a napadlo mi, že to asi nebude len tak, s tým nadávaním na rozhodcu. pokračovanie článku
Pán Spišiak, Viceprezident policajného zboru, teda aspoň myslím, a ak to komolím ospravedlňujem sa, ale všetci vieme o koho ide, sa vyjadril v tom zmysle, že bol zorganizovaný pochod proti rasizmu, hoci bol zavraždený biely Slovák, príslušník väčšiny (na Slovensku) a nie človek inej farby pleti. Ak sa ublíži niekomu "farebnému", vtedy sa nikto nebúri. A pán Spišiak má, žiaľ, pravdu, ale určite zato netreba viniť organizátorov pochodu. Ja si myslím, že ide o našu spoločnosť. Je to smutné, ale je to tak. Ak ublížia alebo dokonca zabijú Róma, či človeka –cudzinca, "farebného", "šikmo-okého", proste iného, nikoho to nerozruší. Rómovia nikoho nezaujímajú, sú to predsa len cigáni. Vyzerá to tak, že sa musela stať takáto tragédia, aby to Slovenskom pohlo. Je to kruté. Videla som jeden dokument o cudzincoch žijúcich na Slovensku, ktorí tu pracujú a majú rodinu. Ktorí sa tu zaľúbili a ostali tu žiť. A nežije sa im tu ľahko. Väčšina z nich povedala, zvykli sme si, zvykli sme si na útoky, ale čo naše deti. Bojíme sa o ne, oni sa boja chodiť do školy, na ihrisko, von. Rómovia, tá tak strašne nechcená skupina ľudí (ľudí!!!!) aj oni sa boja. A strach je zlá vec. Teraz sa začali báť snáď všetci. Lebo zabili mladého bieleho chlapca. De facto to nebol rasistický útok. No konal sa pochod proti rasizmu a extrémizmu. Ako dobre. Ešte raz chcem povedať ďakujem. Možno to s ľuďmi pohne. A možno pôjdu do ulíc ak sa niečo stane Rómovi, či inému "farebnému". Dúfam, že nebudú musieť!
Len krátko. Rozmýšľala som ako to urobiť. Kliknúť na karmu by mi určite bolo vykričané do ksichtu. Tak inak. Ak máte ten pocit, napíšte do diskusie ďakujem a podpíšte sa. Za to, že sa našiel človek, ktorý zorganizoval včerajší pochod proti rasizmu. pokračovanie článku
Dnešní prváčikovia vôbec netušia, že 1. september je prvým školským dňom. Teda vlastne býval. Dnes je to Deň ústavy, o tom sa určite neskôr budú učiť. Ja som bola z tých šťastnejších, ktorí do školy každoročne chodili 1. septembra, a z tých dvojnásobne šťastnejších, lebo ma tam vždy čakal plný stôl zošitov, pier a farbičiek. Najlepšie bolo, keď som mala službu a mohla som pár minút pred koncom hodiny utekať dolu do jedálne po kýbel mlieka. Mlieko v plastikových sáčkoch. Nič moc, kakao bolo oveľa lepšie, ale bývalo len občas. Dnes je uz všetko inak. 1.septembra sa oslavuje Deň vzniku Slovenskej republiky. Ale počkať, neoslavujeme vznik Slovenska nahodou 1. januára? pokračovanie článku
A tak sme sa v máji nasťahovali do vlastného. Pochytíme sa len zriedkakedy, práve naopak nám spolužitie ide úplne výborne... hmm, "spolužitie" to znie ako tá maďarská politická strana. Nie, že by som mala niečo proti Maďarom, ale znie to divne. Tak teda radšej, býva sa nám úplne super! Až ma pri písaní týchto riadkov napadá, či to nie je nejaké ticho pred búrkou. Dúfam, že nie je, ešte stále sa mi totiž chce veriť, že všetko nemusí byť zlé, že veci môžu byť aj dobré. Že každý si je sám strojcom svojho šťastia. Že nás táto hnusná plytká "kultúra" čo sa na nás odvšadiaľ valí, nezničí. Že sa môžem tešiť z rannej kávy a podvečerného štrngotu kľúčov vo dverách. Že to tak má byť. pokračovanie článku
Do Viedne prišla jeseň. Na Ringu padajú listy a ráno o ôsmej je vo Viedni chladnejšie ako v Bratislave, keď o pol siedmej odchádzam z domu. Aj rukavice by som zniesla. Ale behom dňa sa tak nádherne vyčasí, vylezie slniečko a padá pomedzi konáre stromov na ulicu. Sem-tam sa odrazí od okna starej električky a rozpŕchne sa všade navôkol. Normálne prší zlatý, slnečný dážď a ja letím zo stanice do školy pešo. Stý, alebo dvestý krát. A tých pár krát, čo ma ešte čaká, sa dá porátať na prstoch jednej ruky. Tak teda adieu, Vienna. pokračovanie článku
Mám teraz pocit ako keby som šla do Pošty pre teba, ale idem len na blog, ešte že tak. Do Pošty pre teba by som nešla. Fakt nie. Ale o to vôbec nejde. pokračovanie článku
Chytiť sa niečoho nového znamená pustiť to staré. Pustiť to staré. To také nedávne, ale dávne. To také krásne, ale smutné. To čo už má byť za mnou. Pustiť to staré a chytiť sa toho nového. Ľahká rovnica. Chyť sa ma! Ja o to stojím. Ja to chcem riskovať. Chcem to skúsiť. Chcem pre teba všetko riskovať. Chyť sa ma! Jedna pieseň to krásne vystihuje. Koľkokrát sa mi myšlienka tlačí na jazyk a v tom ju vysloví niekto iný, sformulovanú presne tak ako mi ide hlavou, alebo ešte lepšie, ešte výstižnejšie, ešte plnšie, precízne, až tak, že to bolí, zarezáva sa do mozgu a bolí, vkráda sa do srdca a bolí, príšerne bolí. Až je telo také plné, že mu vyhŕknu slzy. Slané slzy tečúce po lícach, do úst. A štípu. Opuchne mi nos a sčervenám a soplím a plačem a neviem to zastaviť. Telo neposlúcha hlavu, srdce sa tvári, že nie je moje. Je tvoje. Je jeho. Je moje. Vráť sa. Aj slzy sú len voda. Idem ďalej. A si tu ty. A nie si tu. A kde som ja? pokračovanie článku
Takže už sa to začína. Posledná výhovorka sú štátnice. A potom začína ten život. Ten takzvaný ozajstný život. Do kelu, čo s ním? Dnes teda mám taký deň, že si môžem celkom nahlas púšťať hudbu a vyvreskovať s Alanis Morissette You oughta know a prekladať knižky do novej police čo sme vymákli v partijovke dole v IKEI a piť pri tom slabú bielu kávu a variť tofu na večeru. Kvety som už dala do vázy, aj som im pristrihla konce, lebo že vraj potom dlhšie vydržia. Predala mi ich taká babička z južného Slovenska a za polovičnú cenu, lebo sa už strašne ponáhľala domov. V kuchyni je hora neumytého riadu a plesnivé stonky muškátov čo márne čakali, že sa dožijú kochlíka s hlinou, a že nebudú musieť umierať v hrnčeku vody, keď im ešte nedávno bolo tak dobre u susedky na balkóne. Aj všetky bylinky mi vymreli. Tak ja neviem či budem schopná vychovávať dieťa, keď mi kapú kvety. pokračovanie článku
Toto síce nie je žiadny nový objav, ale je z radu tých, ktoré môžete objaviť aj viac krát. Nie, že Edison vynašiel žiarovku a Graham Bell telefón a všetci ostatní už mali smolu a museli hľadať niečo iné. Toto vám je vec, ktorú môže objaviť ktokoľvek a akokoľvek často chce. pokračovanie článku
Niektorí z vás už vedia, že píšem diplomovku na tému integrácie Rómskej menšiny medzi nás väčšinu. Sľúbila som, že podám správu, keď sa vrátim z terénu. Bola som teda na východe, navštívila som pár osád, stretla sa s ľuďmi, ktorí denne pracujú a snažia sa, aby Rómom bolo lepšie, a hlavne, aby sa o to oni sami snažili. Cesta do Michaloviec vlakom je fakt dlhá a strašne z toho bolí zadok, ale stálo to zato a išla by som znova. pokračovanie článku
Film Okno naproti dnes už v kinách nebeží (možno v kluboch), ale ľahko ho zoženiete na DVD, alebo na sieti, ale vo videopožičovni, alebo ho majú vaši kamaráti..... tu je maličká recenzia. pokračovanie článku
Tak trošku súkromný odkaz. Ale na blogu, takže sa kľudne pozrite... či nie ste náhodou aj vy príliš dospelí. pokračovanie článku
Naši boli za mladi najprv dlho najlepší kamaráti a potom sa do seba pravdepodobne zaľúbili. Tento malý detail nemám overený. A už vôbec netuším, ako im to klapalo v posteli. Či medzi nimi vôbec niekedy vzplanula vášeň a romantika, to sa dnes už asi nedozviem. Pravdupovediac, častejšie ako o vzťahu mojich rodičov som počúvala historky o istom Nemcovi, s ktorým sa moja mama v úplnom rozpuku svojej mladosti, začiatkom sedemdesiatych rokov, zoznámila v Prahe priamo na Karlovom moste, tým najromantickejším spôsobom: ich telá sa svojvoľne našli a ostali niekoľko minút visieť jedno na druhom, zachytené maminým gombíkom v jeho supermodernom štrikovanom svetri. Tento mladý muž jej posielal ruže cez Budapešť, a keď sa prišiel lyžovať do Tatier, priviedol svojich nemeckých priateľov, aby so sebou mohla vziať aj kamarátky. Písal jej básne a chutila mu slovenská strava. Potom sa love story končí, lebo ponuku emigrovať moja mama odmietla. pokračovanie článku
Neviem, či recepty patria na blog, keď nie dáte mi vedieť. Ale nedá mi vám teraz na skúšku jeden nenapísať. Bo možno sú medzi vami takí, ktorí varia prinajmenšom tak radi ako ja, alebo možno ešte radšej. Nuž, ale aby to nebolo len tak, nevymenujem len prísady (chcela som použiť moje obľúbené slovo ingrediencie, ktoré nikdy neviem poriadne vysloviť, ale načo to komplikovať), každopádne, skúsim ten recept otextovať. A jo, moje recepty sú pre tých, ktorí pri varení používajú fantáziu a tiež majú dobrú predstavivosť a odhad, bo ja varím len od oka. A tak vám nebudem vedieť presne povedať, koľko čoho. Len tak približne... Takže tu je ten tuniak, je to buď šalát, alebo plnka do bagety, podľa toho ako sa to rozhodnete konzumovať. Príprava very easy. Dobrú chuť teda. pokračovanie článku
píšem diplomovú prácu o Rómoch. materiálu mám už nazbieraného kopec, stretla som sa už s viacerými odborníkmi, čítam rôzne knihy, už sa len do toho pustiť. rozbieham sa už mesiac, trpím však momentálne syndrómom posledného leta študenta na voľnej nohe a tak si to leto, skôr než začne hard life ešte kúsok užívam. v poslednej dobe som sa dostala do viacerých diskusií o našej Rómskej menšine. niekto sa ma spýta o čomže píšem diplomovú prácu a už to fičí. aj minule na guláši sme sa rozrečnili. a tak si tvorím názor, potichu skúmam a pozorujem čo si tí ľudia okolo mňa vlastne o tých našich Rómoch myslia. možno sa mi podarí zachytiť aj pár vašich názorov. vo viedni, kde študujem si o nás myslia (samozrejme nie všetci, ja nerada generalizujem, píšem o tom čo sa do uší dostalo mne), takže mne sa dostalo do uší, v rakúsku, že pre tých Rómov nerobíme skoro nič. viete, oni sú tam veľmi liberálni. ale v skutočnosti vedia o veci pramálo. pokračovanie článku
janička (to jej vymyslela uschi). niekedy má pocit, že je z inej planéty.
| << < Marec 2010 > >> | ||||||
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
| 01 | 02 | 03 | 04 | 05 | 06 | 07 |
| 08 | 09 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
| 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 |
| 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 |
| 29 | 30 | 31 | ||||
