Edovi idú zuby. Strašne sa pritom trápi, chúďatko moje. Má polroka preč a vo vrecku prvý diplom z plávania. Keď s ním bol plávať tatino, skočil mu z dosky po hlave rovno do vody. Bez mihnutia oka. Keď ho otec jedným ťahom vylovil, Edo fičal ďalej dúfajúc, že jeho výkon každý zaregistroval.
Najnovšie presedlal do šporťáku. Razom je dobre aj v kočíku. Sedí v ňom jak päť peňazí a okukuje svet. Len nech ma Boh chráni, aby som na chvíľu poľavila v chôdzi.
Relaxuje ležiac na boku a trieska okolo seba hračkami. Čím väčší hurhaj tým lepšie. Čím vyššie ho vyhadzujem, tým väčšia sranda. Rehoce sa, keď niekto píše na starom písacom stroji.
Už nejaký ten piatok papá zeleninu, ovocie a mäso a dvíha sa na nohy. Štvornožkovať? Načo. Rovno chodiť.
Keby prespal celú noc, bol by dokonalý. Ale dokonalosť je predsa nudná. Keby bol čo len trochu menej akčný, ani by to nebol on. Máme veselé, spoločenské dieťa. Je úžasný. Se vším všudy.