mama mi zaviaže oči. potom už len cítim ako mi režú do mäsa, ako mi odrezávajú pohlavné orgány. dodnes tento pocit neviem poriadne opísať. takúto bolesť neopíšu žiadne slová. počujem zvuk tupej žiletky, ktorá sa mi znova a znova vrezáva do kože. spomínam si, ako sa mi trasú nohy, na krv všade naokolo, ako sa zbytočne snažím pokojne sedieť. modlím sa, až nakoniec odpadnem. keď sa znovu zobudím, prvé čo mi napadne je, že to mám konečne za sebou. páska sa mi zošmykla z očí. celkom zreteľne vidím tú starú ženskú, mäsiarku, a kopu akáciových tŕňov vedľa nej. bolesť je neznesiteľná a ona mi do kože vpicháva tie tŕne. cez nimi vytvorené dierky ma zašije bielou niťou. nohy mi znehybnejú a bolesť ma privádza do šialenstva. myslím na jediné: zomrieť ....
(toto je môj voľný preklad úryvku z knihy Waris Dirie Schmerzenskinder (nemecké vydanie), skúste si však zohnať knižku Desert Flower, človek zrazu zistí, že byť technickej doby, na našej planéte sa žije aj ináč. a nie je len o obriezke o smutných veciach, respektíve takých na zamyslenie sa. je aj o tých pekných a úsmevných)
Obriezkou sa utrpenie žien nekončí (a teraz píšem len o fyzickom utrpení). Ak žena obriezku prežije a nezomrie na otravu krvi, aspoň si môže byť istá, že je "čistá" a môže sa vydať. Potom si ju muž nožom, alebo ináč otvorí, aby mohol vykonať sexuálny akt a oplodniť ju. Vzápätí ju znova zašijú a znova otvoria pri pôrode. Zašitej žene ostáva otvor o veľkosti zápalkovej hlavičky na vykonávanie ľudskej potreby a tiež kvôli menštruácii. Hromadenie krvi máva neraz neblahé následky. A to je len kúsok z trápenia, s ktorým musia žiť. A tieto zvyky sa dostávajú aj do Európy. V našej tak vyvinutej Európe sa dejú takéto zverstvá. Mrzačia sa ženy a nikto to nevidí?