Keď som v deväťdesiatom šiestom prvý krát vystúpila vtedy ešte z autobusu na nádraží na Wien Mitte, tak ma tak strašne bolelo brucho, ako snáď ešte nikdy predtým a potom už ma bolelo každý deň, každé ráno keď som vystúpila z autobusu a skôr než do školy som letela na záchod. Nervy. Nedávno som našla v denníku, ktorý som potom chcela rituálne spáliť, ale nehorel, takýto zápis: INTERSPAR (supermarket) bol dnes zatvorený, musela som vyhodiť sedem šilingov za verejné WC...
Každé ráno som vstávala o 4:15 ešte aj v sobotu aby som stihla autobus. Asi mi muselo načisto preskočiť.
Odvtedy ubehlo deväť rokov a je načase sa s Viedňou rozlúčiť. Pripadlo to na túto dobu, keď sa jeseň lúči s letom a vonku je tak príjemne melancholicky. Brucho ma už dávno nebolieva, medzičasom chodím vlakom a už ani nemusím tak skoro vstávať. Iba občas.
Je ale treba podotknúť, že ja a Viedeň vôbec nemáme moc dobrý vzťah. Lepšie povedané, je taký zvláštny. Na jednej strane ma Viedeň odrádza svojou nevrlosťou, chladnými tvárami a zlými jazykmi, na strane druhej je fakt úžasná a hocikedy ma dokáže prekvapiť.
Niekedy sa mi stáva, idúc po ulici, že mi z ničoho nič preletí popod nos vôňa, ktorá vo mne v milisekunde prebudí kopu spomienok spájajúcich sa práve s ňou. Je to zvláštne. Koľkokrát si ani neuvedomím odkiaľ tá vôňa prišla a takisto ani nestihnem registrovať kedy a ako rýchlo zmizla, ale zrazu mi pripomenie spústu vecí a ocitnem sa v úplne inom časopriestore.
Keď zacítim vôňu jabĺčka so škoricou, automaticky sa ocitnem v New Yorku. Amerika mi vonia škoricou. Domov, domov mi vonia naším starým psom. A keď zacítim zatuchlinu, ocitnem sa u nás na chalupe, v našom storočnom dome bez tečúcej vody, kde bola kedysi dávno vychýrená, dedinská krčma. A milovaný Paríž, tak ten mi pripomína smrad kanála a močky. Ani neviem prečo.
Inokedy sa mi zase stáva, kráčajúc po ulici, po ktorej som išla už aspoň tisíc krát, že zbadám úplne nové veci. Zaručene tam stoja už odjakživa, ale nikdy predtým som si ich nevšimla. Minule som takto išla po Viedni do školy a objavila som vežu jedného kostolíka. Neviem kde sa v mojom uhle pohľadu zrazu zjavila, ale bola taká pekná a taká malá, že som sa usmievala až kým som nedorazila do cieľa. Jedna skrytá vežička, a celkom mi zlepšila náladu. Asi je to čudné, ale niekedy sa nad takýmito maličkosťami fakticky dokážem pozastaviť a nestačím sa pri tom diviť. A Viedeň ma pri tom zase raz dostala.
Po celej Viedni rozvoniavajú pekárne. To sú vám vône. Koláče, štrúdla, a ten tak sakramentsky dobrý chlebík. Odvšadiaľ a odnikadiaľ zároveň sa ozýva hudba, vzduchom sa vznáša vôňa Mozartkugel, marcipánu a čokolády, Goethe si spokojne sedí v kresle a pozoruje vyzváňajúce elekričky. Vo Viedni sa mu páči, rozumejú tu jeho jazyku. On im síce niekedy nerozumie, ale to sa poddá.
Na Kärtnerstrasse sa to ráno hemží zásobovacími autami a poobede ľuďmi. Zo Starbucksu vonia káva, a figuríny vo výklade H&M aj MANGA sa usmievajú na okoloidúcich. Pred Stephansdomom fúka ako zvyčajne vietor, hoci inde v meste sa ani lístok nepohne. Mozartovia tam pobehujú a predávajú turistom lístky na koncerty vážnej hudby. Vymaľované staršie Viedenčanky sa promenádujú so svojimi psami, páni sedia s prekríženými nohami ešte pár posledných dní vonku na káve a čítajú noviny. Mladí vykrikujú a fajčia. Bezdomovoci predávajú Augustín, slovenské Nota bene. Japonci sa nestačia otáčať za rukami sprievodkyne a fotia úplne všetko. Živé sochy sa sem-tam na niekoho usmejú. Z plagátov ponúkajú politici svoje kvality a divadlá svoje akiste kvalitné programy. Pred radnicou si môžete dať jedlo z akejkoľvek európskej či inej kuchyne v takých malých, navlas rovnakých stánkoch.
Lístie tak celkom pomaly padá, šuští popod nohami a hrá všetkými farbami jesene. Ja sa predieram davom cestou zo školy a napchávam sa koláčmi. Keď som bola s Luckou ("Kačičkou") úplne prvý krát vo Viedni, skryli sme sa do takej malej uličky, aby nás tí západniari preboha nevideli jesť obložené rožky. Taká hanba, ale taký hlad, nuž tak sme sa radšej skryli. Keby som bola vtedy tušila, že Viedenčania jedia na ulici rovnako často ako doma za stolom či v reštaurácii, boli by sme si tie rožky vychutnali rovno pred Hofburgom. Pizzu "so sebou" a wurstsemmel nájdete vo Viedni úplne na každom kroku. A ešte kone, čo sa o ne dohadujú so slovinskou dedinkou Lipice. Zapriahnuté do koča, voziac turistov.
Na otázky čo potom, neviem celkom presne odpovedať. Mám kopec plánov a snov (ako Mirka). Sľúbila som jej, že ju povodím po Viedni. Chcela, aby som jej ju ukázala svojimi očami. Najprv som to hneď zavrhla, veď chce predsa pekný výlet..... ale ako tak nad tým rozmýšľam, prečo nie. Do školy ísť nemusíme, len tak sa poflákame po meste, navoniame sa koláčov a marcipánu, dáme si kafe z Mc Donaldu na lavičke vo Volksgarten, bo kaviarne sú len pre solventných turistov a domácich. Bude jar a Mirke sa Viedeň nebude zdať až taká drahá, lebo sa práve vráti z Londýna. Mne sa dovtedy splnia niektoré z mojich snov a s Viedňou sa už nebudem hnevať.
