Ostávalo nám ešte prebiť sa ranným Londýnom v špičke na stanicu a konečne vypadnúť z tohto parkoviska Európy, ako ktosi hanlivo nazval Veľkú Britániu (pardon), kde som sa stále neprestávala ľakať, keď sa autobus na zastávku rútil z úplne opačnej strany ako sa mal. No nie? Paríž je lepší, rozumiem síce len mersí bokú, ale majú stredoeurópsky čas, hoci sú západniari a jazdia vpravo a majú našťastie len jeden jediný kohútik, kde sa krásne zmieša teplá voda so studenou na príjemnú teplotu a majú fantastisch jedlo a aj euro je lacnejšie ako tá blbá drahá libra aj s celým Londýnom. Bože, ale sa mi uľavilo ráno v autobuse, pri tejto Francúzskom voňajúcej myšlienke. Usmievala som sa až pokým sa na tretí pokus rátania, dostanúc sa konečne k číslu 21, neozvalo číslo 22 a 23. A neozvalo sa ani po výstražných upozorneniach, že síce srandy kopec, ale vôbec nemáme čas.
Tak ako v tých kreslených filmoch, roztočili sa mi nohy ako kolesá a už som lietala po hoteli z izby do izby, keď tu nájdem chutne spiace princezné v jednej z nich.
„Wake uuuuuuuup“, môj ultrazvuk by prebudil aj Šípkovú Ruženku.
Sestry Brittany a Blair (witch) Brownové zbalili svoje saky paky behom pár sekúnd a nenalíčené, s nevyžehlenými vlasmi, v nesprávne skombinovanom outfite, ale s umytými zubami (to jediné smeli), vleteli celé červené a udychčané do autobusu. Vlakom popod more som ešte nešla, tak aby sme to stihli!
„22, 23 na palube, odchoood!“
Rýchlovlak do Paríža je síce super vynález, ale na približne päťdesiat miest vo vagóne má asi tak päť miest na kufre a inú batožinu. A verte mi, že moje deti boli naložené kvalitne. Rýchlovlak do Paríža nemešká ani sekundu a je mu jedno či sú všetci pasažieri vo vnútri. Dostanete sa doň jedine po dôkladnej bezpečnostnej kontrole s platným cestovným lístkom, takže ak niekto behá po peróne, je buď zamestnanec železničnej spoločnosti, alebo chce cestovať rýchlovlakom, ktorý je práve pristavený. Náš vagón bol niekde uprostred súpravy a na nalodenie sme mali len pár minút, keďže dovnútra nás pustili až na poslednú chvíľu, zrejme z bezpečnostných dôvodov. S tými kuframi to bola neľahká záležitosť a naložiť stotridsaťdvakilovú Najnu podobne. A tak začala byť celkom sranda, keď sprievodca zamával výpravcovi na odchod. Lietali sme s deckami po nástupišti a hľadali voľné fleky na ich nadrozmernú americkú batožinu. Každý ju nakladal niekde inde. A moji miláčikovia namiesto toho, aby nastúpili do vlaku tam kde naložili bágle, bežali kilometer po peróne, hľadajúc ich správny vagón. Výpravca pískal a pískal, asi dvanásť deti behalo ešte mimo vlaku, ja som visela na jednej ruke vo dverách vagóna a vrieskala čo mi sily stačili get on, get ooooon!!!!
„Get oooooon and paaaaass inside the train, get oooooon for God’s sake!“
Za hlavou sa mi zrazu vyklonil dáky chlap a začal kričať paralelne so mnou, asi sa mu zdalo, že sa môj ultrazvuk stráca vo vetre. Neviem či to pomohlo, ale tie decká nakoniec naskočili a išli sme. Zničená rannou rozcvičkou som odmietla sušené mäso z Montany, ktoré mi vo forme čipsov ponúkal Mike, tlstý, postarší ale priateľský učiteľ. Chrapotom som deckám kázala prestaviť si čas, ale kým som im stihla oznámiť, ktorým smerom otočiť ručičku, zaspala som ako tá Ruženka.
Veľmi podobne sme sa v Paríži dostávali z vlaku von, nikto si už nepamätal kde má kufor, ale vlak našťastie chvíľu postál, až kým sme neboli bezpečne mimo stanice. Už nás nechceli ani vidieť, tí pracovníci železnice.
Vonku som mojich štyridsať detí zoradila do zástupu, nech sa ani z miesta nepohnú a vydala som sa hľadať ani sama neviem čo. Dúfala som, že si to nájde mňa. Decká ani netušili, že tápam, suverénne som sa vytratila po autobus. Najprv som chcela zohnať SIM-kartu, aby som sa mohla spojiť s niekým kto by ma navigoval, ale tento zámer mi nevyšiel. Niekoľko autobusov stálo pred hlavným vchodom do stanice, tak som sa tam vybrala na skusy. Keď som na jednom prednom skle zbadala nápis navlas rovnaký tomu, čo som si niesla v ruksaku, skoro som si zlomila nohu. Skočila som na krk šoférovi z Arabských Emirátov, rodenému Francúzovi a zaprisahala ho, aby sa ani nepohol, že mu privediem možnosť zárobku. Takisto suverénne ako som odišla som si prišla pre decká a víťazne sme pochodovali za našim anjelom strážnym. Prvé čo nám oznámil bolo, že v Paríži práve začal výpredaj.
Hneď potom nás zaviezol do Hard Rock Café, na to pravé francúzske miesto, kde sa moje decká prvý krát poriadne najedli a ja tešiac sa na francúzsku stravu, som večerala až vanilkovú zmrzlinu, ktorú podávali ako dezert. Potom sa ešte zopár kreditiek prešmýkalo francúzskymi pokladnicami s americkým sortimentom a mohli sme sa vydať k Eiffelovej veži. Ja som si v nevedomosti nepočkala na províziu za to, že som priviedla také početné nákupu chtivé publikum a tak sa šofér urazil, že som sa s ním o tú províziu nepodelila. Netušil, že vlastne áno. Keďže som nič nemala, nič som mu nedala, teda dostal presnú polovicu. Na druhý deň sa už neukázal, za to Luigi písal sms, že je na letisku v Orly a nech mu poradím ako sa dostane do nášho hotela. Šofér z povolania.
Na Eiffelovej veži, na ktorú som sa tento krát nešplhala, bo som zháňala orranžovú SIM-kartu, mi amíkov skoro sfúklo, len s Najnou to ani nepohlo. Deti videli leda tak svoje vlasy v tvári, a sem tam cez prachové častice aj kúsok Paríža. Na druhý deň ráno sme mali ísť do Versailles. S Luigim. S Luigim, ktorý bol v Paríži prvý krát v živote. Neskôr ešte úradoval aj ten môj anjel strážny. No s pánom Bohom...
