Čo vám budem hovoriť, videla som to čo je všeobecne známe a tak rado a často prezentované v médiách. Špinu, bordel a chudobu. Rozpadnuté bytovky a chatrče, nahé bosé deti pobehujúce po horách odpadkov, splašky vedúce rovno na ulicu, krik a smrad.
Áno také sú cigánske osady, vieme o nich a tiež na ne vieme nadávať.
Poviem vám teda čo som videla ešte.
Malé i väčšie deti, tak strašne špinavé pobehujúce ako také zvieratká a ja som im nerozumela ani slovo. Napriek tomu som videla aké sú šťastné, že sme ich prišli pozrieť, že sa im ušiel cukrík, že im kývame a fotíme sa s nimi, a že o nich máme záujem, hoci len na pol hodiny.
Našťastie, stretla som sa s ľuďmi, ktorí o nich majú záujem viac, než len na pol hodiny. Sú takí, ktorí sa im snažia pomôcť. Vďaka zato, lebo ak za nimi nebude nikto chodiť, ak im nikto nepodá pomocnú ruku, tak sa nemôžeme čudovať, že sú akí sú, a takí aj ostanú.
Nebudem tu teraz filozofovať čo treba a netreba robiť, čo by sme my väčšina mali, alebo nemali robiť ako sa to všetko dá, či nedá riešiť. Takéto úvahy, viac či menej podložené faktami, máme viac krát za sebou.
Chcem vám len povedať, že som nestratila svoje ideály napriek tomu čo som videla. Práve naopak stále viac verím, že časom sa nám podarí spolu žiť. Nebude to dnes ani zajtra, ale raz to bude.
Skutočne veľa ľudí má snahu zlepšiť situáciu Rómov a nemajú pri tom ľahkú úlohu.
V jednej časti Moldavy nad Bodvou začali deti chodiť do predškolskej prípravy, ktorú vedú Rómske ženy v rámci takzvaných aktivačných prác. Skutočne bolo vidieť rozdiel medzi deťmi, ktorým sa niekto venuje a tými, ktorým sa nevenuje nikto a navyše bývajú na samom okraji spoločnosti a to doslova. Deti z prípravky nám ukazovali čo sa už naučili, spievali, tancovali, hláskovali písmená. Mne sa pri tom samozrejme tlačili slzy do očí. Nechcem byť príliš sentimentálna, ale čo už narobím.
V jednom občianskom združení v Michalovciach, ktoré založili Rómski manželia okrem iného aj preto, lebo chceli "splatiť dlh" svojej dcére, ktorú vykázali z podniku, kde so svojimi priateľmi z gymnázia chcela osláviť osemnáste narodeniny a nestalo sa to raz, v tomto združení, kým som sa rozprávala s jej zakladateľkou, sa vystriedalo niekoľko Rómov, ktorí sa prišli pýtať na prácu a hoci to bolo len nepatrné percento, veľmi ma to potešilo. Veď začať treba na začiatku.
Od vedúcej regionálnej kancelárie Úradu vlády som sa dozvedela o jednej Rómskej slečne, ktorá bola posunutá do špeciálky len preto, lebo nerozumela po slovensky. Táto pani, ktorá roky učila, ju odtiaľ "vytiahla" a presadila, aby ju zaradili do vyrovnávacej triedy. Tušila v nej talent a neverila v jej zaostalosť na základe neznalosti jazyka. Ešteže tak, z tejto Rómskej dievčiny bude lekárka, dnes študuje v treťom ročníku medicínu.
Deti. To je to, kde treba začať, treba sa im venovať, vzdelávať ich a neodháňať ich. Keď nebudú mať vzor, inšpiráciu a motiváciu budú vyrastať ďalšie a ďalšie generácie bez vzdelania, bez možnosti zaradiť sa do pracovného procesu, odsunuté nabok.
Je to len zopár mojich dojmov, z mojej krátkej cesty na východ. Čriepky. A zámerne píšem o samých pozitívnych skúsenostiach.
Je pravda, že tie deti, ktoré sa tak tešili z našich cukríkov, večer kľudne nájdete opité a to vám siahajú ledva po kolená. Ale je tiež pravda, že za tými rozpadnutými bytovkami si sami Rómovia stavajú nové obydlia, a že od mesta dostali kúsok pôdy, kde pestujú zeleninu.
Tiež dúfam, že v najbližšej dobe sa aj deťom z osady niekto začne venovať a opité ich už nikdy nenájdete.
Treba ich učiť, hovoriť s nimi a hlavne ich prijať medzi seba. Skúsme to.
P.S. Poznám všetky negatíva, viem, že máte zlé skúsenosti, to všetko viem a vy viete, že toto je téma minimálne na knihu a nie na jednu. Kašlem na to, momentálne verím v lepšiu budúcnosť tých detí a v to, že si my bieli nájdeme k Rómom cestu.